10. 2. 2025: Писателька Елена Хомова-Грінёва: „Будьме ініціатівныма Русинами, приложме руку к дїлу‟.

Dobrʼi pyšete, pane Petre Medviďu, že "Єдна добра книжка буде веце як сто діскусій." Pyšu vam i druhŷm svij pohľad o tij jednij dobrij knižcʼi. Tot prostor treba daty molodŷm, to jem sohlasna z vamy, ale už od mala treba učity d´itočkŷ po našomu jak hvaryty, tak deklamovaty, spivaty našŷ jak duchovnŷ, tak sviťskŷ spivanočkŷ. Z mojich skušenostej vydžu ja tak, že je to chosenne, ale tu musʼať k tomu vesty dʼitočkŷ učiteľi, rodyči i všytkŷ, što nam na tŷm zaležŷť, žebŷ naš kodifikovanŷj jazŷk dale sʼa rozvyjav.

Toto je moja skušenosť zdolŷ, o kotrij pišu teraz na zakladˇi toho, što jem zažŷla. Vidʼila jem interes Rusyniv i Nerusyniv o naš jazŷk i knižkŷ. Bŷlo to na prezentaciji mojoj posľidňoj knyžkŷ u Starij Ľubovňi. Ja, obŷčajna žena, jem tam prezentovala Rusyniv a z otvorenŷma ustamy mene dʼitočky sluchaly. I vidʼila jem rešpektovaňa i dobre nažŷvaňa v misťi Stara Lubovňa vecej narodnostej: Goraľiv, Ňimcʼiv, Slovakiv i Rusyniv kolo sebe. V tot večur, jak jem mala prezitaciju 23-ho novembra 2024 v Starij Ľubovňi v Provinčnim domi mojoj novoj rusyňskoj knyžočkŷ Naučajte, mamočkŷ, po svojomu dʼitočkŷ, kotru sama jem vŷdala, bez pidporŷ našŷch rusiňskŷch organizacij. Lʼudej o pomič jem prosyla, doslova jem otravovala ľudej, žobrala na knyžočku piňazʼi, vekšu polovynu na vŷdrukovaňa knižočkŷ išly z mojoj minimalnoj penziji, ale zrobyla jem nemožne. Čuju sʼa serdcʼom i dušov Rusynkov, a što čolovik ne zrobyť pro dʼitokŷ rusyňskŷ. Stojalo to za to, kedʼ jem vidʼila molodŷch ľudej z kočikamy i dʼitočkamy kupovaty knyžkŷ, žebŷ jich učily po našomu viršikŷ. V šorʼi stojaly a pak každŷj z prytomnŷch prystavyv sʼa na kus reči zo mnom. Tu bŷlo vecej neznamŷch ľudej, kotrŷch ja ne poznam, any ony mene ňigda ne vydʼily, bŷly prekvapenŷ, že take dašto Rusynŷ v misťi Stara Ľubovňa dokažuť, a že mame i svoju vŷdavanu literaturu, knyžkŷ. To bŷla moja prezentovana tam 6-ta knyžka. V rucʼi ľude trymaly moju knyžočku, a dakotrŷm vŷpaly i slŷzŷ.

Tak tu škoda vypysovaty, treba dʼila. Znam, robyte veľo i robyly sʼte veľo pro kodifikovanŷj rusyňskŷj jazyk, jak napryklad Akademija rusyňskoj kulturŷ v Slovacʼkij republicʼi, kotra veľo knižok vŷdala i vŷdaje. Pomahať jak može ľudom, žebŷ sʼa naše slovo distalo medži ľudej vo formi knyžok i v žurnaľi. Treba nasluchaty ľudom, komunikovaty z nyma, rešpektovaty jich i braty jich takŷch, jakŷ suť, obŷčajnŷ i z jich nedostatkamy, ne každŷj mame vŷysoku školu. Treba pryjty ku ľudom, žebŷ vas vidʼily, predstavyty naš jazŷk dʼitočkam, bisʼidovaty po našomu, dakus jich do toho vťahnuty, je tu veľo robotŷ, jak ja vidžu. Treba probudyty v nych odnošiňa do materyňskoho slova, podohvarʼaty sʼa z ľudmy, oslovyty molodŷch i ponukaty jim našŷ knižočkŷ, ňaj naše slovo ne zanykne. Ľude chočuť našu literaturu i si ju rado kupľať, ale dakotrŷ ne znajuť azbuku. To je generacija narodžena po rocʼi 1989 a znaje lem v latyniku čitaty a tak naučaty svoji dʼitkŷ našij reči. A može oslovyte dakoho novoho pysateľa, abo dʼijateľa Rusyna, kotrŷj je zapalenŷj pro naše slovo, našŷ zvŷkŷ i kulturu. Treba komunikovaty na každu stranu z Rusynamy v jich materyňskim jazŷku, ne lem za okruhlŷma stolamŷ medži sobov. Tŷm nič ne vyrʼišŷme. Virʼu, že všŷtko je v ľudʼach. Tadʼ tu vikamy našŷ predkŷ žŷly a dale generaciji po nych žŷjuť a buduť žŷty, tak ne dajme, žebŷ sʼme vymerly. Ne robme sobi naperek medž sobov i ne dʼiľme sʼa!. To je osnova.

Uvedu vam pryklad, jak moji vnučatka, što znajuť hvaryty po našomu, ale učať sʼa v slovenskych školach, no zato, že knyžka bŷla napysana azbukov aj latynikov, znaly bars šumňi deklamovaty po try styškŷ každe z nych i už chočuť ity deklamovaty na na konkurz  Duchnovičiv Prʼašiv. Virʼu, že piduť. Je to reč, slovo jich otcʼa, mamŷ, predkiv, je to v nych. Može jem čerez moju knyžočku oslovyla veľo dʼitej, što tam bŷly na prezentaciji mojoj knyžkŷ. Z materʼskŷ školok rusyňkŷ divčata učiteľkŷ kupovaly sobi knižkŷ, že dʼitkŷ prypravľať tŷž na konkurz v deklamaciji.

Tak mate pravdu, pane Petre Medvidʼu, radšej jedna dobra knyžka, kotru tryme male diťa v rucʼi a sʼa tišŷť obrazkam a mama ho pryučať od mala ku rodnij reči. Je to vece, jak mnoho ligvističnŷch konferencij i strʼitnuť... Vidʼity malŷ dʼitkŷ, jakŷ sobi tak micno trymajuť knyžočku v rukach i sluchajuť mene po našomu – je to neopysateľna atmosfera, de maly mnohŷ z prytomnŷch slŷzŷ v očach. Znam, že sobi to zapamjatajuť na cilŷj žŷvot...

Tak ňaj tot rik 30-oj ročnycʼi kodifikovanoho rusyňskoho jazŷka pryjde naisto ku ľudʼom v porozumiňu, tolerantosty i strʼičnosty, aj mudrosty, vtohdŷ budeme žaty plodŷ našoho kodifikovanoho literaturnoho rusyňskoho jazŷka, kotrŷj nelehko sʼa rodyv. Ďakujeme našŷm kodifikatoram toho jazŷka, ony prinesly žertvu, čas, može i zdravja z nežŷčlyvosty druhŷch. Ale zrobyly to na blaho nas všŷtkŷch Rusyniv. Tak pamjatajme na to a budʼme podovžovateľamy jich ďila i iniciativnŷma Rusynamy nadale aj mŷ, pryložme ruku k dʼilu.

Zdroj: Facebook Alexander Zozuľák, grafična i jazykova uprava: ARKSR.