14. 9. 2018: Познакомме ся, українізаторы

Думка вытворити учебник, котрый бы школярям основных школ на Словакії дав холем основны знаня о народностных меншынах є без похыбы добра. Но в одношіню ку русиньскій народностній меншынї бы сьме могли парафразовати російске „хотели как лучше“ з малов змінов, же дарить ся як лем найгірше.

"Národnostné menšiny, zoznámme sa" (Народностны меншыны, спознайме ся) є назва книжкы, котру мав на старости приготовити Державный педаґоґічный інштітут (Štátny pedagogický ústav), і котра мала служыти як учебник про школярів основных школ. Днесь бы уж публікація мала быти лем приручником про педаґоґів, котры бы з нёго мали учіти дїтей о державов узнаных 13-ёх народностных меншынах, якы жыють в републіцї. Тота зміна, ці книжку буде тримати в руцї каждый школярь, або лем учітель, нич не мінить на тім, же в сучасній верзії не може выйти. Іншак бы Русины мусили жадати стягнутя публікації зо школ, і то бы мало быти тото найменше „пекло“, котре бы ся в такім припадї з боку той меншыны мало зачати робити односно зодповідных інштітуцій.

Де є властно проблем, кедь часть, котра пише о Русинах приготовили такы русиньскы капаціты, як Павел Роберт Маґочій і Анна Плїшкова? Там, де текст Маґочій і Плїшкова не приготовлёвали, і де дакотры їх крітічны позначкы дотеперь не были акцептованы. В части, котра пише о Українцях на Словакії і в части, котра має быти спередсловом, вступом до книжкы, в якім ся властно робить мож повісти основне резуме.

Хоць многы спорны моменты в части о Українцях были наконець змінены, є величезным знаком ароґанції, кедь од капаціт на проблематіку україньской меншыны пришов до редакції наперед текст, де ся не писало о Українцях, а о Русинах-Українцях, русиньско-україньскім населїню, културї ітд. І так стоїть вопрос, на котрый собі може каждый одповісти сам, же в якій державі жыєме, кедь хтось може так флаґрантно, ароґантно, без того, жебы ся бояв, же буде за то санкціонованый, загнати текст, котрый є ясно проти словацькых законів, котрый не узнавать єдну із вызнаных народностей. Звідам ся, ці бы то никому не перешкаджало і было бы то выдане в такій верзії, покля бы ся не озвали якраз авторы тексту о Русинах. Як може быти така слїпота у робітників державных інштітуцій? І не є то тиха підпора українізації, дякуючі різным ниткам, за котры україньскы лідры через свої контакты тїгають дотеперь? Были бы слїпы робітниці державных інштітуцій, кебы таке штось робило ся на іншій меншынї, не русиньскій?

Текст о Українцях быв по інтервенціях зміненый. Підпоры русиньской позіції ся нам дістало і од Словацькой академії наук, но не вшытко было змінено. Якбач ани найвысша наукова інштанція на Словакії не є доста кваліфікована в тім, жебы знала наукову правду, тоту знають десь інде. Найвекшым проблемом зіставать текст вступу до кникжы, де ся українізує, як кебы ся публікація выдавала в роцї 1988, а не 2018-ім.

Вже лем то, же о Русинах і Українцях є у спередслові зробленый єден сполочный абзац, є маніпулація першого ранґу, котра у чітателя може выкликати почутя, же тоты дві народности суть штось, што є тото саме, лем якось роздїлене. Автор вступу давать єдну мапу населїня – сполочну про Русинів і Українцїв, бо подля ёго думкы не мож встановити точно, котре село є чісто русиньске і котре україньске. Лож переблечена за науковый погляд є все лем лож. Будьяк добрї бы то лем не зробив автор тексту, а він то навеце зробив плано.

Маєме предці резултаты списованя населїня. Маєме села, де не є єдиной україньской душы, записують ся там лем Русины, самособов, і Словаци, кедьже асімілація продовжує, але як не мож встановити, котры села суть русиньскы? Проблем не є у встановлїню русиньскых сел, а в тім, же по останім списованю уж ани не мож поряднї найти села, де бы было Українцїв над 20 процент, жебы были означены як україньскы. І так треба паразітовати на селах русиньскых, бо окрема мапа україньского населїня бы была властно мапа порожня.

В текстї ся так само дочітаме, же сьме єдного походжіня. Дочітаме ся, же існованя двох окремых народностей на Словакії, то лем резултат двох орьєнтацій. Значіть не два народы, а дві орьєнтації. Або же Українцї на Словакії ся беруть за часть етнічной ґрупы „надднїпровскых Українцїв“, то цітація тексту, покля прихыльници русиньской концепції ся беруть за четвертый конарь восточнославяньскых народів вєдно із Росіянами, Українцями і Білорусинами. О Українцях з Габуры, Уяку ці Улич-Кривого, котрых предкове пили воду із Днїпра, ани не буду нич бісїдовати, бо сміх то є сам о собі, кедьже не быти комуністічной політікы, нихто „надднїпровскый“ бы ту якбач не быв. Но коментовати собі заслужыть то, же Русины не суть прихыльници якойсь концепції, а членове окремого народа, значіть їх членство у ґрупі восточнославяньскых народів не є лем їх пересвідчіня, а факт, нарозділ од тверджіня, же хто суть Українці на теріторії Словакії, і де їм зачаток. В книжцї так мож найти блуды, потім і блуды, а іщі і брехнї кличучі до неба – чоловік собі може выбрати.

Остатня верзія книжкы, котра має служыти, жебы навчіти дїтей о меншынах, є в припадї Русинів вшыткым, лем не о навчаню дїтей, хто суть Русины. Інфікація такым блудом не є небезпечна лем в тім, же дїти маёріты або іншых народностей дізнають ся о Русинах лож, або полоправды, котры чоловіка прямують ку приятю лжи як правды. Інфікація такым блудом є огрожінём і про дїтей русиньскых родічів, котрым ся в школї впечатить неправдивый образ о властній ідентічности, з чім можуть українізаторы пізнїше робити далше, якраз на тых, котры в тім выроснуть, і на котрых они потребують паразітовати, бо україньску меншыну вже не посилнять нияк іншак.

Є потрібне, жебы перед схвалінём дефінітівной верзії были акцептованы крітічны позначкы русиньскых представителїв, котры ся знова загнали. Бо покля бы публікація вышла в такій верзії, дїти не познакомиме з Русинами. Дїти ся так акурат познакомлять із українізаторами-комуністами, націоналістами, бо там є жрідло українізачной політікы, з теоріями, котры хотять брати право Русинам быти Русинами. Навеце з тым, же о тім ани не будуть знати, же ся учать комуністічну і націоналістічну політіку, а не хто то Русин.

Покля позначкы Русинів не будуть акцептованы, досправды є жаданя стягнути такый учебник з друку, зо школ тото найменше, што Русины будуть мусити зробити. Но покля ся позначкы акцептують, і так нам зістануть вопросы. Наприклад, як є можне, же таке штось мусиме рїшыти іщі і в роцї 2018, же не є автоматічным, же такы тексты до редакції ани не прийдуть або же не є автоматічным, же такы тексты ся не вышмарять через облак, кедь уж прийдуть, без того, жебы на то Русины мусили тискати як майстер на ґатер.

Петро МЕДВІДЬ, жрідло: лем.фм

(Статя была написана як коментарь „Вступне до контроли“ лемківского радія lem.fm. Жрідло фотоґрафії: Wikipedia.)

Погляды компетентных науковцїв-русиністів

Dobrý deň, pani Píšová,

ďakujem za materiál doc. Vooka, prešla som si ho, ale v podstate nič nového som sa nedozvedela, ani nič iné som nečakala, pretože pán Vook nemôže písať o novovekých dejinách Ukrajincov skôr ako po 1. svetovej vojne, aj to iba v obmedzenej miere, pretože ukrajinofilský, teda ani nie ukrajinský, smer nebol jediný v podkarpatskej oblasti: v tomto období tu bol ešte aj rusofilský (a ten bol podstatne silnejší medzi Rusínmi), a aj domáci - rusínsky smer. O Ukrajincoch v ČSR teda prakticky môže písať až po 2. svetovej vojne, kedy vyšli politické nariadenia o identifikácii miestneho autochtónneho neslovenského obyvateľstva v ČSR - Rusínov, ktorí boli administratívne premenovaní na Ukrajincov a ich materinský jazyk bol definovaný ako dialekt ukrajinského jazyka. O tom sme sa v podstate z jeho štúdie nedozvedeli. To je veľká škoda, pretože žiaci by mali byť oboznámení s tým, odkiaľ sa na Slovensku, resp. v ČSR vzali Ukrajinci po roku 1945, ak dovtedy tu neboli (s výnimkou ukrajinských emigrantov z Haliče), a kam sa stratili Rusíni z ČSR, ak dovtedy tu boli a v hojnom počte!

Inak text by bol možno v poriadku, ak by autor všade používal správnu a jednotnú terminológiu a hovoril by o Ukrajincoch, na čo sa aj podujal. V jeho texte sa totiž stretávame až s tromi etnonymami: "Rusín, Rusín-Ukrajinec, Ukrajinec" - a to píše stále o jednom etniku. Až po 2. svetovej vojne sa sústredil na ukrajinské inštitúcie - a tu by som očakávala, že sa viac sústredí aj na výsledky činnosti ukrajinských inštitúcií. Namiesto toho píše stále o Rusínoch, pritom sa odvoláva na pramene a na niektorých autorov, ktorí rusínsku identitu neuznávali a neuznávajú. Bohužiaľ, on sám nie je historikom, čo textu nepridáva kredibilitu.

Pokiaľ ide o samotný etnonym, ktorý použil doc. Vook - "Rusíni-Ukrajinci" - v žiadnom prípade nie je prípustné, aby žiakom základných škôl sa podsúvali takého pseudoteórie z obdobia totality. V SR po roku 1989 predsa platia demokratické zákony, ktoré dovoľujú obyvateľom slobodne rozhodnúť o svojej identite. A Rusíni to aj urobili - v sčítaniach obyvateľstva, výsledkom ktorých je skutočnosť, že v SR žijú občania rusínskej národnosti a občania ukrajinskej národnosti. Každá z týchto národností má svojich predstaviteľov, spolky, organizácie, inštitúcie. Zaujímavosťou takisto je, že hoci autor píše o "Rusínoch-Ukrajincoch", vymenúva inštitúcie, spolky a periodiká, tak medzi nimi neuvádza ani jedno rusínske periodikum, spolok, inštitúciu a pod., hoci prevažne hovorí o Rusínoch?! To znamená, že v danom prípade už jasne vymedzuje a rozlišuje čo je "rusínske" a čo je "ukrajinské" (v jeho terminológii "rusínsko-ukrajinské"). Avšak poznamenať treba aj to, že Rusíni autorom uvedené inštitúcie, spolky a periodiká v žiadnom prípade nepovažujú za svoje, za rusínske, ale za ukrajinské!

Môj názor je taký, že štúdia - v historickej časti - je iba nepatrným zlomkom o dejinách Ukrajincov. Okrem toho, dejiny Ukrajincov v SR logicky nie je možné úplne odtrhnúť od dejín Ukrajincov na Ukrajine, navyše ak miestna ukrajinská inteligencia považuje Ukrajinu za svoju domovinu. Podľa môjho názoru tento text by mal prejsť precíznou recenziou historika (najkompetentnejším na Slovensku je PhDr. Stanislav Konečný, CSc. zo Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach, ktorý sa téme Rusínov a Ukrajincov profesionálne venuje možno aj 40 rokov a má solídnu a bohatú publikačnú činnosť na túto tému) a následnou dôkladnou úpravou textu.

S pozdravom Anna Plišková

*****

Od: Anna Pliskova
Odoslané: 20. februára 2018 19:17
Komu: Mizerová, Božena
Kópia: peter.krajnak@minedu.sk
Predmet: Re: posudky_publikácia

Dobrý deň, pani Mizerová,

ďakujem za posudky k publikácii Zoznámme sa - národnostné menšiny a prepáčte, že reagujem až teraz. Prinútil ma k tomu najmä záujem predstaviteľov rusínskych OZ, ktorí sa o túto učebnicu zaujímajú a sú nespokojní s traktovaním informácií o Rusínoch a Ukrajincoch v úvodnej časti učebnice. Ja som si ju prečítala až teraz, ale už pred časom som Vám na túto tému písala a svoje poznámky som preposlala aj štátnemu tajomníkovi P. Krajňakovi.

Musím konštatovať, že vo vzťahu k rusínskej menšine je veľmi výstižný najmä odborný posudok pracovníkov Historického ústavu SAV a pripojila by som sa k ich vyjadreniam, že konštatácia o 33-tisícovej, teda o 3. najpočetnejšej NM v SR, v tejto učebnici iba okrajovo preráža na povrch popri výklade o ukrajinskej menšine, ktorá, apropo, na Slovensku zaniká, o čom svedčia štatistiky zo sčítania obyvateľstva.

Úvodný článok v učebnici na mňa pôsobí tak, ako keby Rusíni nemali svoje vlastné dejiny, ale ani svoju súčasnosť, ktorá je spojená najmä s novým národno-identifikačným procesom po roku 1989. Tieto procesy sa však netýkajú Ukrajincov, preto spájať obidve národnosti do jedného odstavca považujem za neprípustné! Myslím si, že úvodná časť učebnice by sa mala modifikovať a charakterizovať obidve národnosti osobitne, pretože charakteristiku Rusínov a Ukrajincov na Slovensku metodologicky spojiť do jedného odstavca nie je možné. Obidve menšiny mali až protichodný vývoj, ktorý poznačila totalitná komunistická ideológia a politika. Vzhľadom na nedostatočný priestor vyčlenený pre jednotlivé NM, v texte o Rusínoch nebolo možné uviesť všetky informácie a popísať zásadné historické skutočností, ktoré poznačili vývoj rusínskej menšiny. Avšak v úvodnej časti by to bolo možné ba dokonca žiaduce urobiť, ak by autor venoval samostatný odstavec Rusínom a samostatný Ukrajincom. Inak žiaci od samého začiatku nadobudnú dojem, že Rusíni a Ukrajinci sú jedno etnikum so spoločnou históriou, čo nie je pravda. Možno inak by to vyzeralo, ak by časť o Rusínoch a Ukrajincoch v úvodnej pasáži učebnice napísal historik, ktorý ovláda dejiny Rusínov, pozná problematiku administratívneho procesu ukrajinizácie Rusínov, ovláda problematiku postavenia rusínskej národnosti a gréckokatolíckej cirkvi v ČSSR mimo zákon v období socializmu, ale dôkladne pozná aj problematiku nového národného obrodenia Rusínov po roku 1989.

Prosím, aby ste zobrali na vedomie, podobne ako to konštatujú aj vedci zo SAV, že učebnica v takomto podaní úvodnej časti môže byť kontraproduktívnou voči Rusínom. A to by som nechcela, keďže som priamo zapojená do jej prípravy.

Verím, že je možné - odvolávajúc sa aj na recenzie pracovníkov HÚ SAV - vhodne skorigovať informácie o Rusínoch a Ukrajincoch tak, aby splnili svoj cieľ, a to objektívne predstavili obidve národnostné menšiny a dejinné udalosti, ktoré poznačili ich vývoj až do dnešných dní. Prosím, dajte mi vedieť, ako sa bude v tejto veci ďalej postupovať.

Ďakujem za porozumenie.

S pozdravom

Doc. PhDr. Anna Plišková, PhD.

Prešovská univerzita v Prešove

Centrum jazykov a kultúr národnostných menšín

Ústav rusínskeho jazyka a kultúry

*****

RECENZIA PROF. DR. PAULA ROBERTA MOGOCSIHO

Národnostné menšiny – zoznámme sa (National Minorities – Let’s Get to Know Them)

Nápad napísať populárnu knihu o rôznych národoch žijúcich na Slovensku je úžasný.

Publikácia sa príjemne číta, text je napísaný jasne a je doplnený o užitočné vsuvky, definície špecifických kultúrnych pojmov a mnohé farebné fotografie. Obzvlášť vhodná je organizačná koncepcia knihy, v ktorej je každý z národov Slovenska opísaný v rovnakom formáte: história, súčasnosť, zvyky a tradície.

V publikácii sa však vyskytuje niekoľko koncepčných nedostatkov, ktoré je nutné opraviť. Kapitola s názvom „Moravská národnostná menšina“ sa v skutočnosti zaoberá Čechmi a Moravanmi, čo je mätúce, keďže väčšina textu opisuje Čechov. Bolo by lepšie zahrnúť dve samostatné kapitoly – jednu o Čechoch a jednu o Moravanoch.

Od roku 1991 majú obyvatelia súčasnej Českej a Slovenskej republiky možnosť označiť svoju národnosť za českú alebo moravskú. Viac než 3000 obyvateľov Slovenska sa rozhodlo pre moravskú národnosť. Je to ich právo, preto by im v knihe o rôznych národoch Slovenska mala byť venovaná samostatná kapitola. Existuje mnoho jednotlivcov z Moravy s úspešnou kariérou na Slovensku. Mali by byť pridaní do galérie osobností, kde chýbajú napr. Jaroslav Seifert a Václav Havel.

Kapitola o ukrajinskej národnostnej menšine je mätúca. Ukrajina je historické územie so širokou škálou dôležitých osobností a kultúrnych úspechov. Na Slovensku žijú ľudia, ktorí pochádzajú z Ukrajiny, ako aj takí, ktorí sú pôvodom zo Slovenska, ale rozhodli sa označiť za Ukrajincov.

V texte sú pomiešaní Ukrajinci s Rusínmi. Napríklad Americký výbor Uhrorusínov a vznik Československa sa na tomto mieste nemajú nachádzať. Americký výbor celkom jednoznačne nie je ukrajinský. Podobne tu nemá byť ani Spoločenstvo Duchnoviča, činné v Podkarpatskej Rusi a na Slovensku, ktoré popieralo existenciu Ukrajincov ako samostatnej národnosti a snažilo sa presvedčiť svojich členov, že sú Rusi a mali by používať ruštinu.

V mnohých ďalších kapitolách možno nájsť slávnych Chorvátov, Rusov, či Srbov a pod. aj napriek tomu, že niektorí z nich priamo zo Slovenskom nemali nič spoločné. A. Pavlovič by sa zaiste medzi Ukrajincami v galérii osobností nemal objaviť. Namiesto neho by mal byť spomenutý Taras Ševčenko (po ktorom je pomenovaných niekoľko organizácií na Slovensku), prípadne Ivan Franko (jeden z najlepších spisovateľov píšucich po ukrajinsky, ktorý tiež písal o rus’kej kultúre v Karpatoch). A. Vološin so Slovenskom nemal nič spoločné.

Oveľa vhodnejšie by bolo umiestniť sem fotografiu Vasiľa Grendžu-Donského, najznámejšieho ukrajinsky píšuceho spisovateľa Podkarpatskej Rusi v medzivojnovom období, ktorý od roku 1940 až do svojej smrti v 70. rokoch 20. storočia žil v Bratislave a pôsobil ako ukrajinský spisovateľ na Slovensku. Mala by sa tu vyskytnúť aj zmienka o optantoch a deťoch reoptantov, z ktorých mnohí od 60. rokov 20. storočia až do súčasnosti zastávali vedúce pozície v ukrajinských kultúrnych inštitúciách na Slovensku, alebo boli úspešní v iných profesiách, ako napríklad slávny hokejista Peter Bondra.

Zoznam printovej a elektronickej literatúry je užitočný, avšak je veľmi nevyvážený.

Existuje mnoho publikácií o Maďaroch na Slovensku, a teda by sa zišlo pridať ešte niekoľko zdrojov.

Konkrétne komentáre:

s. 6, odsek 3 Neoficiálne pomenovania pre Rusínov by mali byť takéto: Rusíni (Rusnaky, Karpatorosy, Puďaci).

s. 56, odsek 1 Vynechajte legendu o Koriatovičovi a 40 000 osadníkoch. Namiesto nej spomeňte pomoc, ktorú Koriatovič poskytol pri zriadení baziliánskeho kláštora v Krásnom Brode.

s. 56 Malo by byť: Kyjevská Rus – najstarší štát, ktorý sa v 9. – 13. storočí ... rozpadol na viacero kniežactiev ...

s. 61, odsek 2 Vynechajte tento odsek. Ruský Kazimír, Ruská Vôľa, atď. nemajú nič spoločné s Ruskom.

s. 62 Pomenovanie Rus’ je škandinávskeho, resp. slovanského pôvodu, nie gréckeho.

s. 73, para 2 Ukrajinci pojem Karpatská Rus nikdy nepoužívali. Používali ho ruskí učenci v 19. storočí a používajú ho súčasní karpatsko-rusínski spisovatelia. Pre Rusov tento pojem vyjadruje, že západná Ukrajina je Karpatská Rus’.

s. 73, odseky 3 – 4 Úplne oba odseky vynechajte a namiesto nich napíšte o mnohých ukrajinských učencoch, učiteľoch, kňazoch a kultúrnych aktivistoch, ktorí prišli do Podkarpatskej Rusi v 20. rokoch 20. storočia a pomohli spropagovať ukrajinské hnutie.

s. 73, odsek 1 Nepoužívajte pojem Ukrajinci-Rusíni (ukrajinsko-rusínsky). Takýto národ, resp. kultúra neexistuje.

s. 81, odsek 1: Píše sa tu o približne 3000 Židoch, ale na strane 6 sa udáva počet 5200. V údajoch zo sčítania ľudu na Slovensku z roku 2011 možno nájsť len 631 Židov. Údaje sa musia zhodovať.

s. 83 Niekde by sa mala vyskytnúť aj zmienka o jidiš – tradičnom jazyku aškenázkych Židov, hoci hebrejčina bola ich liturgickým jazykom.

s. 102 Tabuľka s bežnými frázami by mala obsahovať jazyky, ktorými hovoria najväčšie národnostné menšiny Slovenska: Maďari, Rómovia, Rusíni, Česi, Ukrajinci a Nemci. Vynechajte bulharčinu, chorvátčinu, poľštinu.